PRI POHĽADE NA TEBA, PANE...

            Bol som na stretnutí s priateľmi. Len tak sme sa povaľovali, rozcuchaní a otupení, rozprávali sme sa, pofajčievali a púšťali si platne. Z miesta, kde som sedel na zemi, bolo vidieť kus jasného jesenného neba. A uprostred tohto nudného diania mi prišla na myseľ šokujúca a dôrazná myšlienka ako blesk z jasného neba: „Stanem sa kňazom.“
            Nemám tušenie, čo tento impulz navodilo – ale viem, že to nebola žiadna reakcia na znechutenie z únavy a znudenosti životom, aký som viedol - lebo som žil naozaj prázdnym životom. Nebola to pohnútka úplne nová, ale keďže som robil málo pre to, aby som ju rozvíjal, „stratila sa“. Tentokrát prišla opäť - silná, krásna, hlboká a naliehavá.
            Keď som osamel, myšlienka sa ukázala ešte presvedčivejšia. Akýsi inštinkt ma viedol k jezuitskému kostolu. Nikdy som tam nebol. Možno som si predstavoval, že si budem môcť pohovoriť s niekým z kňazov, neviem.
            V kostole však bola tma a dvere boli zatvorené. Sklamane som chcel odísť, keď som si zrazu všimol dvere, napoly skryté pod schodmi. Položil som ruku na ťažkú železnú kľučku. Dvere povolili a ja som sa ocitol v nízkom kostole, naplno osvietenom. Boli tam ľudia a v monštrancii na oltári bola vystavená Najsvätejšia sviatosť. V tej chvíli som si uvedomil, čo mám robiť a prečo som do tohto kostola mal prísť.
            Uprel som pohľad na monštranciu, na bielu hostiu v nej. V tú chvíľu sa mi začalo vyjasňovať, že môj ďalší život závisí na jednom slove – na mojom rozhodnutí. Predo mnou sa otvorila cesta do novej zeme, do zeme zasľúbenej. Do zeme, ktorá nie je ako Egypt, ktorého som sa stále kŕčovite držal.
            Cítil som, akoby som sa ocitol na okraji priepasti – ale tentokrát to bola priepasť lásky a pokoja. Tou priepasťou bol Boh. „Naozaj chceš byť kňazom? Ak áno, povedz to...“
            Hymnus na oslavu Boha sa skončil. Kňaz vzal do rúk monštranciu a pomaly ju vyzdvihol nad oltár. Obrátil sa, aby požehnal prítomných. Pohliadol som priamo na hostiu a povedal som: „Áno, chcem byť kňazom. Z celého srdca to chcem. Ak je to tvoja vôľa, Bože, urob zo mňa kňaza.“
            Keď som tie slová vyslovil, do istej miery som si uvedomil, čo sa tým stalo - akú silu som uviedol do pohybu a aké spojenie bolo týmto rozhodnutím spečatené medzi mnou a Bohom.

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 201-204)